Podal jej papier, rýchlo ho vzala a sadla si na stoličku. Bola na ňom kresba, ktorú poznala z policajtovho opisu. Tvár démona, ktorého čelo aj čeľuste akoby rozťahovali háky. Priam kričala od bolesti. Od túžby dostať sa von. „Myslela som si, že to tetovanie mal dávno predtým, než ho zabili.“ „To by som netvrdil.“ „Ako to myslíte?“ Katrine študovala línie kresby. „Vytetoval som mu ho až po smrti.“ Zdvihla zrak. Pohľad naďalej upieral na jej blúzku. „Vy tvrdíte, že ste Valentina tetovali až po smrti?“ „Katrine, nepočujete? Valentin nie je mŕtvy.“ „Ale... kto...?“ „Dva gombíky.“ „Čo?“ „Rozopnite si dva gombíky.“ Rozopla si tri. Rozhalila blúzku. Ukázala mu podprsenku s ešte vždy vztýčenou bradavkou. „Bol to Judas.“ Hovoril zachrípnutým, neistým hlasom. „Tetoval som Judasa. Valentin ho tri dni držal v kufri. Už len to, že ho napchal do kufra... Ach...“ „Hovoríte o Judasovi Johansenovi?“ „Všetci si mysleli, že ušiel, no Valentin ho ubil na smrť a zbalil do kufra. Nikto nebude hľadať chlapa v kufri, však? Valentin si ho tak podal, že sám som pochyboval, či to je Judas. Rozmlátil ho na fašírku. Mohol to byť ktokoľvek. Ako-tak sa zachovala len hruď, kam som mal urobiť tetovanie.“